Lev XIII. (original) (raw)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Lev XIII.Leo XIII
256. rímsky biskup
Lev XIII.
Erb Lev XIII. Lumen in CoeloSvetlo na nebesiach
Lev XIII. - podpis
Funkcie a tituly
Pontifikát
20. február 1878 – 20. júl 1903
Predchodca bl. Pius IX. sv. Pius X. Nástupca
Camerlengo
21. september 1877 – 20. február 1878
Predchodca Filippo de Angelis Camillo Di Pietro Nástupca
Predchádzajúce funkcie
apoštolský nuncius v Belgicku(28. január 1843 – 19. január 1846) arcibiskup perudžský(27. júl 1846 – 27. február 1880)
Biografické údaje
Občianske meno Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci
Narodenie 2. marec 1810Carpineto Romano, Pápežský štát
Úmrtie 20. júl 1903 (93 rokov)Vatikán (ovládaný Talianskym kráľovstvom)
Pochovaný Bazilika svätého Jána v Lateráne
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka 31. december 1837 (27 rokov)Carlo kardinál Odescalchiprefekt Kongregácie biskupov
Biskup
Menovanie 27. január 1843 (32 rokov)Gregor XVI.
Konsekrácia 19. február 1843 (32 rokov)
Svätiteľ Luigi Emmanuele Nicolo kardinál Lambruschiništátny sekretár Vatikánu
Spolusvätitelia Fabio Maria Asquinisekretár Kongregácie biskupovGiuseppe Maria Pietro Raffaele Castellanititulárny biskup Porphyreonu
Kardinál
Menovanie 19. december 1853 (43 rokov) Pius IX.
Stupeň kardinál-kňaz
Titulárny kostol San Crisogono
Pápež
Voľba 20. február 1878 (67 rokov)
Intronizácia 3. marec 1878 (68 rokov)
Odkazy
Lev XIII. na catholic-hierarchy.org angl. Spolupracuj na Commons Lev XIII.
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál Vatikánsky portálHistorický portál Historický portálBiografický portál Biografický portál

Lev XIII. (lat. Leo Tercius Decimus), vl. menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, (* 2. august 1810, Carpineto Romano – † 20. júl 1903, Rím) bol taliansky duchovný a 256. rímsky pápež (v období rokov 1878 – 1903).

Ako jeho predchodca Pius IX., aj on pochádzal z aristokratickej rodiny. Študoval vo Viterbe (v r. 1818 – 1824), v rímskom seminári (v r. 1824 – 1832) a na diplomatickej akadémii pre šľachtických kňazov (v r. 1832 – 1837). Po kňazskej vysviacke v roku 1837 pracoval v štátnom sekretariáte a neskôr tri roky (v r. 1843 – 1846) zastával post apoštolského nuncia v Belgicku. Tu sa Pecci stal stúpencom zblíženia s vládami najväčších európskych mocností, najmä so zoskupeniami štátov, ktoré v určitej miere vystupovali proti Taliansku, lebo podľa neho oslabenie Talianska bolo nevyhnutným predpokladom obrodenia pápežstva. Sníval o rozpade Talianska na federáciu malých republík vedenú Svätou stolicou.

Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde viedlo kráľa Leopolda I. k tomu, že požiadal pápeža Gregora XVI. o jeho odvolanie.

V roku 1846 sa Pecci stal arcibiskupom v Perugii. Jeho arcidiecéza bola hlavným dejiskom vojenských akcií v čase bojov za zjednotenie Talianska. V roku 1853 bol vymenovaný za kardinála.

Ako biskup protestoval proti anexii Perugie Sardíniou v roku 1860. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku 1859 založil Akadémiu svätého Tomáša Akvinského a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V konkláve vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec.

Jeho voľba za pápeža sa konala v časoch, keď Vatikán bol ovládaný talianskou vládou. Samotný priebeh konkláve bol bezproblémový. Už na druhý deň, tridsaťšesť hodín od jeho začiatku, bol známy zvolený kandidát. Po zvolení za pápeža si dal meno Lev XIII. Výber mena naznačoval, že bude pevne brániť záujmy cirkvi, ako ich bránili jeho predchodcovia, nositelia toho istého mena v stredoveku, bojovníci za nadvládu duchovnej moci nad svetskou.

Nový pápež hneď ukázal svoju tvrdú povahu, keď napr. švajčiarskej garde odňal tzv. výkupné, čo bola vlastne istá forma finančného odškodnenia.

Jeho najväčšou vášňou boli najrozličnejšie obchodné operácie a hra na vysokú diplomaciu. Za jeho pontifikátu sa Vatikán stal bankovou inštitúciou; pápež totiž rád obchodoval na burze. Z jeho iniciatívy bola v roku 1880 založená vatikánska Banco di Roma, ktorá existuje dodnes.

Už v čase zvolenia mal podlomené zdravie a sám prehlasoval, že na Petrovom stolci nepobudne dlho. Napriek tomu bol pápežom dvadsaťpäť rokov a za ten čas vydal rekordný počet encyklík – vyše šesťdesiat. Veľmi dobre hovoril po francúzsky a po nemecky, čo mu umožňovalo stýkať sa so zahraničnými diplomatmi bez tlmočníkov.

Pápež Lev XIII. apoštolským listom z 28. marca 1879 obnovil úrad veľmajstra Zvrchovaného vojenského maltézskeho rádu po tom, ako bol 74 rokov neobsadený. To signalizovalo obnovenie rádu ako humanitárnej a náboženskej organizácie.[1]

Lev XIII.

Lev XIII. bol za čo najaktívnejšiu účasť katolíkov na politickom živote najmä v krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvorili katolíci. Aj keď vo svojich encyklikách obhajoval stredovekú doktrínu o božskom pôvode zvrchovanej moci a uprednostňoval absolutistickú monarchistickú formu vlády, pripúšťal možnosť spolupráce s parlamentnými, ba aj republikánskymi režimami. Nabádal k zakladaniu katolíckych odborov, ktoré sa stavali za triednu spoluprácu, a rozličných svetských klerikálnych organizácií.

Po svojom predchodcovi zdedil Lev XIII. konflikt s Nemeckom, kde Otto von Bismarck začal realizovať rozhodnú politiku odluky cirkvi od štátu. Týmto procesom chcel kancelár zlomiť odpor svojho politického súpera, podporovaného klerikálnou nemeckou stranou. Duchovenstvo ostro protestovalo proti Bismarckovej antiklerikálnej politike a pápež nabádal Bismarcka k prehodnoteniu svojich proticirkevných postojov. 25. mája 1887 Lev XIII. oznámil zmierenie s Bismarckom, ktorý mesiac predtým, na nátlak verejnosti, odvolal všetky proticirkevné zákony. K definitívnemu zmiereniu Vatikánu s Nemeckom prišlo v roku 1888 keď Leva XIII. navštívil cisár Viliam II.

Počas svojho pontifikátu zažíval zostupy a pády na politickom a diplomatickom poli. Jeho víziou bolo väčšie zastúpenie cirkvi v oblasti riadenia krajín. Mnohé štáty však nemali záujem na delení moci s cirkvou, čo viedlo k prerušeniu stykov s Vatikánom. Za Leva XIII. prerušila pápežská stolica diplomatické styky s viacerými krajinami – Argentína, Belgicko, Kolumbia, Mexiko, Paraguaj a komplikované boli vzťahy s Portugalskom, Španielskom, Švajčiarskom a ďalšími krajinami. Veľmi zložité boli vzťahy s USA, kde cirkev pod vplyvom technického a vedeckého pokroku nastúpila cestu odklonu od stredovekých dogiem a inklinovaniu k podpore kapitálu a vtedajšieho spoločenského zriadenia.

Pápežovou veľkou, ale neuskutočnenou túžbou bolo nadviazanie diplomatických stykov s Ruskom cára Alexandra II. V Rusku videl pápež spoľahlivú oporu pri presadzovaní svojich predstáv o prevahe duchovných stránok spoločnosti nad svetskými. Rusko podľa Leva XIII. predstavovalo účinnú oporu európskej reakcie a hrádzu pred narastajúcim revolučným vrením. Jeho predstavou bolo získanie Ruska ako rovnocenného spojenca Svätej stolice a zriadenie nunciatúry v Petrohrade. Jeho túžby však zhatila smrť.

Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 biskupstiev, 48 vikariátov či prefektúr a dva patriarcháty v severnej Afrike, Indii a Japonsku, ako aj 28 nových diecéz v USA. V roku 1892 vymenoval prvého apoštolského zástupcu v USA. Mal záujem o znovuzjednotenie cirkvi, bol prvý, kto hovoril o „oddelených bratoch“. Preto ho pokladali za pápeža diplomacie, kráľov, cisárov a biskupov.

Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Desať encyklík venoval Najsvätejšej Panne Márii a sv. ružencu a dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Roku 1893 zaviedol sviatok Svätej rodiny. Ku koncu vlády sa jeho postoje priostrili, vydal nové normy pre cenzúru a 17. septembra 1900 vydal nový index zakázaných kníh.

Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia.

Lev XIII. si vážil vnútornú hodnotu východných obradov a cenil si ich ako prejav skutočnej katolicity cirkvi, čo bol v tej dobe veľký zlom. Najvýraznejšie to prejavil v apoštolskom liste Orientalium dignitas (30. novembra 1894). Zasadzuje sa v nej za očistenie východných obradov od latinizácie a zakazuje západným misionárom preťahovať východných kresťanov na latinský obrad. Lev XIII. vydal celý rad konkrétnych opatrení na ochranu východného dedičstva v Katolíckej cirkvi, avšak mnohé narazili na veľký odpor a ujímali sa len s ťažkosťami.[2] V mnohých aspektoch bol inšpiráciou pre postoje Druhého vatikánskeho koncilu voči východným cirkvám.

  1. ↑ Loss of Malta to Modern era [online]. web.archive.org, 2012-03-06, [cit. 2025-05-11]. Dostupné online. Archivované 2012-03-06 z originálu.
  2. ↑ Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 235. (ISBN 978-80-8191-074-6) Dostupné online.

Autoritné údaje: